Adventné zamyslenie na začiatok

Ťažko nájsť dnes človeka, ktorý by niečo neočakával. Dieťa čaká na návrat rodičov. Žiaci na nové vedomosti, alebo ešte radšej na prázdniny, či koniec školského roka. Zaľúbení na svoju lásku. Rodičia, čo vyrastie z ich dieťaťa. Očakávame zlepšenie situácie ohľadom koronavírusu. Mnohí očakávajú očkovaciu látku na Covid. Očakávame zmenu počasia. Mnohí čakajú na sneh a sánkovačku. Očakávame úspech. Očakávame povýšenie v práci. Očakávame... Očakávame ale aj chvíľu stretnutia s Bohom? A práve na túto aktuálnu tému týkajúcu sa každého človeka bez rozdielu, nás upozorňuje Ježiš: „Bdejte teda, lebo neviete v ktorý deň príde váš Pán“ (Mt 24,42) Na toto čakanie nás upozorňuje celý advent. Ježiško predsa nechodí len na Štedrý deň. Nemyslím teraz s darčekmi. Myslím na jeho príchod, ktorý je tak povediac vlastne prichádzanie. Je to činnosť. Stav. Niečo, čo sa deje a chce diať neustále, ak mu to dovolíme.

 

Advent je zvláštne obdobie. Naozaj. Mohlo by sa zdať, že nemá logiku. Pripomína a pripravuje na stretnutie s Bohom. Avšak miesto toho, aby začal tým prvým, teda historickým adventom, keď proroci, králi, učitelia národa, najmä Ján Krstiteľ pripravovali vyvolený národ na očakávaného Mesiáša, aby ukázal udalosti, ktoré sa udiali pred narodením Pána Ježiša a samotné narodenie, začína niečím úplne posledným. Nedodržuje postupnosť. Začína opisom posledných udalostí, ktoré sa budú diať pred skončením sveta a samotný posledný príchod Ježiša na túto Zem. A to trvá až do polovice adventu, do 16. decembra. Potom až začína ponúkať na zamyslenie tie naše jasličky, malého Ježiška a to všetko, ako to bolo s jeho narodením a čo mu predchádzalo. Avšak chýba to, dovolím si povedať, vrcholné. Naše osobné stretnutie s Ježišom Kristom, akoby sa úplne vytratilo. Advent je pre nás čas bdenia a očakávania, „lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete“ (Mt 24,44). Nie je rozhodujúce kedy a za akých okolností, nie je potrebné sa znepokojovať, čo bude tomu predchádzať, ale rozhodujúce bude, ako nás nájde pripravených, ako budeme žiť slová „buď Tvoja vôľa“ (Mt 6,10), alebo ešte lepšie povedané, či dvere nášho srdca bude otvorené.

 

Prečo teda ide advent a Cirkev akoby naopak? Najprv Posledný príchod Krista ako Sudcu živých i mŕtvych, potom Narodenie malého Ježiška v Betleheme a niekde pomedzi akoby príchod Ježiša do nášho srdca? Možno je to preto, lebo predsa len to má svoju logiku. Je to vlastne pravda o tebe, ktorú ti Cirkev ponúka. Po prvé si živý, myslíš, dýchaš, prijímaš pokrm, ale zároveň konáš skutky, pre ktoré si sa sám rozhodol. Sám sa denne rozhoduješ, čo si oblečieš, teda niektorým z nás ešte oblečenie nachystá na stoličku k posteli mama . Ale v škole sa rozhoduješ s kým sa budeš rozprávať, sám sa rozhoduješ či pozdraviť kamaráta na ulici, či sa podeliť s desiatou, či sa zastať spolužiaka, ktorému sa vysmievajú, či pridať sa k tým, ktorí použijú aj škaredé slová, či urobia niečo neláskavé voči druhým. V tomto všetko mám logiku ti ukázať, že nebudeš tu večne. Že Pán prichádza a pozrie sa na príbeh tvojho života a uvidí v ňom všetko dobré i to, za čo sa veľakrát hanbíš. Teda je to také prebudenie, a zároveň ponúka novú cestu. Vyber si život alebo smrť a podľa toho, tomu prispôsob svoj život, svoje skutky.

 

Po tomto nasleduje v advente príprava na Narodenie Ježiška. Malé dieťatko v jasličkách. Bezmocné sa zdá a pritom to najmocnejšie dieťa pod slnkom. Vyvolil si si život a tu je odpoveď na tvoju voľbu. Boh ti vychádza v ústrety. Zvolil si spôsob, ako ťa zachráni. Pošle v ľudskom tele Spasiteľa. Seba samého. Aby ťa smrť nemohla premôcť.

 

Najkrajšie na tom je, že tu nejde o vopred dohodnutý sobáš. Kristus ťa chce spoznať. Teda ponúka sa ti uprostred tvojho života. Tak, ako v strede adventu je očakávanie narodenia Ježiša v tvojom srdci. Pri dohodnutom sobáši vieš, že príde čas, kedy ťa postavia pred nevestu, či ženícha a ty musíš dať svoje áno. Ježiš, však nedohaduje sobáš, On sa ti dáva poznať a chce poznať teba tvojimi očami, chce ťa počúvať, dozvedieť sa skrze rozhovor s tebou o tom, čo prežívaš, ako sa občas hneváš, ako ťa trápia niektoré veci, ako sa ti nedarí, či naopak darí víťaziť. Chce sa ti úplne predstaviť, aby si sa rozhodol, či ho chceš milovať a prijímaš jeho Plán na tvoju záchranu, ktorá sa začala prísľubom záchrany Adamovi a Eve po ich prvom hriechu, neviditeľným spôsobom v Máriinom „Hľa služobnica Pána“ a viditeľne sa uskutočňuje narodením Ježiša v Betleheme a jeho životom na Zemi a pribitím na kríž.

 

Cirkev má veľmi zaujímavý spôsob, ako ťa zachrániť. Šokuje ťa koncom sveta a potom ti dá nádej v malom dieťati.  A uprostred toho všetkého ťa pozýva sa stať centrom tohto príbehu, nie divákom. Centrom stvorenia je človek. Je to jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého (por. konštit. Gaudium et spes 14.24). Niežeby bol hlavným hrdinom celej evanjeliovej radostnej správy, ale je samotným dôvodom a hlavným adresátom, prečo sa to vlastné celé deje. Advent je nielen očakávanie, ale aj pozvanie nájsť svoje miesto uprostred všetkého. Nájsť svoju hodnotu, skrze obetu, ktorú Boh koná.  Toto je ten prostredný príchod Ježiša.  A tiahne sa celým liturgickým rokom, nielen adventom či pôstom. Je to cesta s Kristom, ku Kristovi. To je to nádherné. Či v malom dieťati v jasliach, či odsúdenom zločincovi na kríži, všade môžem vidieť odraz lásky Boha pre mňa samého. 

 

Prajem vám, nech je pre vás advent odkrývaním tohto odrazu lásky, nech sme nielen šokovaní veľkosťou Božej lásky, ale ešte viac ňou premenení, aby sme nielen dostali darčeky na Vianoce ale sami boli darom pre Krista i pre druhých.